Terčem ignorace: Rozhovor s Tomášem Hellebrandtem
„Kolega homosexuál, ktorý šíri AIDS“ — takto urážlivě označil současný slovenský premiér Robert Fico bývalého poslance Progresívného Slovenska Tomáše Hellebrandta. Přestože tento výrok zní jako relikt z 80. let, Fico jej minulý rok pronesl sebevědomě a s vervou přímo v poslanecké sněmovně. V té době Fico a další zástupci a zástupkyně politické strany SMER-sociálna demokracia zneužili Hellebrandtovy citlivé osobní údaje k politickému boji. Tyto informace bohužel unikly do jejich rukou poté, co jedna slovenská nemocnice podala na pana Hellebrandta trestní oznámení za neoznámení svého HIV statusu při hospitalizaci. V oznámení zároveň nemocnice lživě uvedla, že pan Hellebrandt (který byl již dlouhodobě léčen) měl vysokou virovou nálož, tedy velké množství viru v krvi, které je jinak indikátorem infekčnosti dané osoby.
Musím říct, že mě projev pana Fica skutečně zarazil, už jen proto, že člověk přece nemůže „šířit AIDS“ – AIDS je totiž nemoc, která vzniká, když se HIV neléčí. Nepřipadá Vám tedy, že jste se stal terčem společenské ignorance?
Povedomosť o HIV je na Slovensku skutočne mizerná. Téma sexuálne prenosných ochorení je v spoločnosti silno tabuizovaná a veľa ľudí vychádza z informácií o HIV, ktoré sa šírili v 80. a 90. rokoch minulého storočia, kedy išlo o neliečiteľnú smrteľnú chorobu. V takomto prostredí je tá téma samozrejme jednoducho zneužiteľná aj politicky. Robert Fico je majstrom v šírení strachu a nenávisti takže aj v tomto prípade bohužiaľ iba pokračoval vo svojom predošlom vzore správania, kde na faktoch vôbec nezáleží, dôležité je vyvolať vo svojich voličoch vášnivé emócie.
Rozhovor vedl člen QG, David Popelka
Trestní oznámení pro Vás muselo být překvapivé, že? V Anglii například platí, že pokud pacient nebo pacientka s vážnou nemocí odmítne souhlas s jejím oznámením, lékař musí jeho rozhodnutí respektovat – pokud tím neohrožuje ostatní. Vy jste přitom žádné riziko nepředstavoval, pokud chápu situaci správně.
V Anglicku nie je povinnosť hlásiť ochorenie HIV pri návšeteve zdravotníckeho zariadenia, ani pri sexuálnom kontakte, lebo sa predpokladá, že ak človek vie, že je pozitívny tak sa lieči a je neinfekčný (pozn 1). Samozrejme ak by nejaký infekčný pacient vedome šíril vírus, bol by trestne stíhaný, ale v prípade ako bol ten môj, by pacient v Anglicku nemal žiaden problém so zákonom. Prekvapený som bol o to viac, že personál nemocnice, ktorý so mnou prichádzal počas hospitalizácie do kontaktu sa ku mne správal veľmi korektne aj keď sa zo serologického vyšetrenia dozvedeli, že mám HIV. Vysvetlil som ošetrujúcej lekárke, že sa liečim, ukázal som jej moje lieky a z rozhovoru s ňou som mal pocit, že vie, že nepredstavujem žiadne riziko. Som presvedčený, že trestné oznámenie aj únik osobných údajov sa nestali z iniciatívy personálu ale z iniciatívy vedenia nemocnice, kde sú politickí nominanti.
Věděl jste vůbec, že Vám nemocnice provedla HIV test? A víte, proč tvrdili, že jste měl vysokou virovou nálož?
Nevedel som, že ma testujú na HIV. V Anglicku je takéto testovanie bez vedomia pacienta prísne zakázané, a lekárovi by za takýto prečin hrozila strata zamestnania (pozn 2). Vyšetrovanie ukázalo, že nemocnica svoje tvrdenie o vysokej vírusovej náloži založila na údajnom telefonáte z Regionálneho úradu verejného zdravotníctva, ktorý sa však neudial a nemohol udiať, lebo v čase údajného telefonátu tento úrad ešte nemal informáciu o výsledkoch laboratórneho vyšetrenia. Laboratórium navyše testovalo iba na prítomnosť protilátok v mojej krvi, nie vírusovú nálož. Bežný postup je, že keď sa ukáže prítomnosť protilátok, berie sa ďalšia vzorka krvi, ktorá sa posiela do Národného referenčného centra pre HIV na potvrdenie prítomnosti vírusu a vyšetrenie vírusovej nálože. Toto sa ale neudialo. Z toho vyplýva, že nemocnica si ten telefonát vymyslela a o mojej vírusovej náloži klamala.
Připadala Vám celá situace jako důsledek hluboce zakořeněné homofobie? Myslíte, že na Slovensku stále přetrvává spojování homosexuality s HIV, nebo se vnímání tohoto tématu postupně mění?
Homofóbia je na Slovensku stále veľmi rozšírená a spájenie HIV s homosexualitou je bežné. Vidím to z komentárov pod svojimi príspevkami na sociálnych sieťach, kde som sa tejto téme začal trošku venovať. A musím povedať, že v rovnakom duchu mi píšu aj ľudia z Českej republiky, takže neviem, či je to u Vás omnoho lepšie. Ale nemyslím si, že tento konkrétny prípad bol motivovaný homofóbiou. Podľa mňa keby sa v rovnakej situácii ocitol heterosexuálny opozičný politik, výsledok by bol rovnaký. Tu proste išlo o zneužitie zdravotného stavu súpera na politické účely.
Jak podle Vás ovlivňují náboženství a konzervativní hodnoty vnímání HIV na Slovensku? Přispívají spíše k jeho stigmatizaci, nebo se společnost v tomto směru posouvá k vyšší akceptaci a informovanosti?
Toto naozaj neviem posúdiť, lebo o HIV sa všeobecne na Slovensku nerozpráva, s vínimkou pár lekárov, ktorých občas oslovia médiá. Takže je ťažké zistiť, čo si o nej myslia povedzme konzervatívne autority. Podľa mňa toto nie je kultúrno-etická téma a mali by sme sa pri nej riadiť predovšetkým vedeckým poznaním.
Pan Hellebrandt aktuálně informuje o HIV a testování na Slovensku, především na svém Instagram: https://www.instagram.com/tomas.hellebrandt/.
Pokud se mohu zeptat, jaký dopad měla celá situace na Váš osobní život a psychiku? Cítil jste v té době podporu přátel, rodiny a okolí, nebo jste čelil i jejich nepochopení a odsudkům?
Mal som to šťastie, že som mal obrovskú podporu rodiny, priateľov a známych. Dokonca mi písali aj úplne cudzí ľudia, ktorí ma možno len registrovali na sociálnych sieťach. Veľmi mi to pomohlo prekonať to najťažšie obdobie, keď tá téma žila v médiách a bol som obviňovaný zo všeličoho. S negatívnymi reakciami som sa veľmi nestretol, iba na sociálnych sieťach, kde ľudia často napíšu veci, ktoré by druhému človeku nemali odvahu povedať do očí. Takí klávesnicoví hrdinovia. Pravdou ale je, že v čase keď sa môj prípad rozoberal v médiách som nechodil medzi ľudí. Vtedy som mal ozajstný strach, že by mi niekto mohol aj fyzicky ublížiť. Po nejakom čase však na to väčšina ľudí zabudla.
Teď bych se rád vrátil k Vašemu životu v Anglii, kde jste dlouhou dobu bydlel. Právě tam jste se také dozvěděl o své diagnóze. Jaký k Vám měli lékaři a okolí přístup? Cítil jste podporu, nebo jste se setkal s předsudky?
Diagnostikovaný som bol na klinike sexuálneho zdravia v Londýne, kde predpokladám mali takéto prípady dennodenne. Lekárka si ma zavolala do osobitnej miestnosti, a teda výsledok mi oznámila v súkromí. Bola veľmi milá a empatická, trpezlivo my vysvetlila ďalšie kroky ako aj dôsledky tohto ochorenia na moje zdravie. Ja som mnohé informácie už mal, ale potvrdila mi, že na HIV sa už nezomiera, že liečba je účinná a väčšina pacientov nepociťuje vedľajšie účinky. Tiež mi povedala, že ak budem zdravo žiť, nie je dôvod aby som sa nedožil vysokého veku a žil plnohodnotný život. Všetky moje kontakty so zdravotným systémom v Anglicku prebehli bez akéhokoľvek náznaku predsudkov voči tejto diagnóze.
Vím, že jste se po návratu na Slovensko stále jezdil léčit do Londýna. Proč tomu tak bylo? Měl jste obavy, že by se Vaše diagnóza mohla být zneužita proti Vám – a tím i proti Progresivnímu Slovensku? Pokud ano, co Vás k tomu vedlo?
Ja som sa na Slovensko vracal so zámerom byť verejne činný a vedel som, že táto informácia mi môže uškodiť. Nechcel som preto aby ktokoľvek na Slovensku vedel o mojej diagnóze. Netušil som, že tu máme zo zákona povinnosť hlásiť HIV, keďže v Británii takáto povinnosť nie je. Bral som to tak, že radšej pôjdem dva krát za rok do Londýna navštíviť svojich priateľov a partnerovu rodinu, a popri tom absolvujem kontrolu v prívetivom a bezpečnom prostredí, ako by som sa mal dať do rúk slovenského zdravotníctva, kde som naozaj nevedel, čo by ma čakalo.
Myslíte, že to, co se Vám stalo, mohlo ovlivnit i další lidi žijící s HIV na Slovensku? Vyrovnat se s často stigmatizovanou diagnózou už samo o sobě není jednoduché, i když díky moderní léčbě mohou lidé vést dlouhý a zdravý život. Ale právě reakce okolí to může výrazně ztížit…
Súdiac podľa mnohých správ, ktoré mi prišli od HIV pozitívnych ľudí si myslím, že veľa ľudí s touto diagnózou sledovalo môj prípad. To, akým spôsobom sa o mne vyjadrovali predstavitelia súčasnej koalície sa isto hlboko dotklo každého, kto s touto chorobou žije. Ale veľmi dúfam, že zároveň vnímali aj tú vlnu, ktorá sa zdvihla na moju podporu. Ja sám som bol z toho príjemne prekvapený. Súhlasím však, že prostredie, v ktorom človek žije je kľúčové. Ak človek vie, že nenájde pochopenie v rodine a medzi priateľmi, život s HIV je oveľa ťažší.
Co by se podle Vás mělo změnit v zemích, kde stále přetrvává nedostatek informovanosti, aby k takovým situacím nedocházelo? Všímám si, že i Vy sám nyní na svém Instagramu aktivně sdílíte osvětu a informace. Jakou změnu byste rád viděl?
Osvetu by mal v prvom rade šíriť alebo aspoň financovať štát. Destigmatizácia nie je totiž potrebná iba preto aby sa ľuďom s HIV žilo lepšie, aj keď to je samo o sebe dobrý dôvôd, ale aj preto, lebo informovanejšia populácia sa dokáže lepšie chrániť. Ak sa ľudia nebudú báť vedieť svoj status a budú sa pravidelne testovať, počet nových infekcií sa dá výrazne znížiť. Vidíme to vo vyspelých krajinách. Ide teda o investíciu do verejného zdravia. Ja sa budem snažiť o tej téme hovoriť. Keď už som bol vyoutovaný, nech je z toho aspoň nejaký pozitívny účinok. Spätná väzba je zatiaľ veľmi povzdbudivá. Vstúpil som do občianskeho združenia HIV/AIDS Slovensko, ktoré sa okrem iného zameriava na šírenie osvety. Tiež dúfam, že súdne procesy, ktoré som inicioval podaním žaloby a trestného oznámenia na nemocnicu a na politikov tiež pritiahnu pozornosť na túto tému a pomôžu šíriť informácie.
Jaké poselství byste chtěl předat těm, kteří se s podobnou situací potýkají, nebo těm, kteří stále vnímají HIV skrze stigma a dezinformace?
Najdôležitejšie je uvedomiť si, že HIV status človeka nehovorí nič o jeho morálnom kredite. Vírus HIV sa nepozerá na to, či je človek dobrý alebo zlý, či sa správal morálne alebo nemorálne. Nie je dôvod cítiť sa špinavý alebo menejcenný len preto, že máte HIV. A ak Vás niekto zhadzuje pre Vašu chorobu, hovorí to viac o jeho charaktere ako o Vás. Takých ľudí vo svojom živote nepotrebujete.
Myslím si, že když veřejně činná osoba otevřeně mluví o své diagnóze, může tím pomoci mnoha lidem, kteří s ní také žijí. Vaše odvaha a otevřenost mohou přispět k boření předsudků a většímu pochopení HIV ve společnosti. Proto Vám moc děkuji za Váš čas.
Ďakujem aj ja.
Poznámky:
- Lidé žijící s HIV, kteří se léčí a dosáhli nedetekovatelné virové nálože (U=U – undetectable = untransmittable, v češtině N=N – nedetekovatelný = nepřenositelný), nemohou HIV sexuálně přenášet. Tento fakt potvrzují rozsáhlé studie a princip U=U je uznáván jako klíčová prevence HIV, známá jako TasP (treatment as prevention – léčba jako prevence). U=U nejen chrání partnery HIV+ osob, ale také pomáhá snížit stigmatizaci lidí žijících s HIV.
- V Česku je testování na HIV bez informovaného souhlasu pacienta také obecně nelegální, s výjimkami stanovenými zákonem. Test může být proveden bez souhlasu u těhotných žen, osob s poruchou vědomí, obviněných z trestných činů spojených s přenosem HIV a u nuceně léčených osob s pohlavní nemocí. Jinak je vždy nutný informovaný souhlas pacienta. Avšak HIV pozitivní osoby mají povinnost informovat zdravotníky o svém stavu před léčbou stejně tak jako na Slovensku.
